Branislav Vladimír Manica / 27. 2. 1894 – 14. 7. 1980

27. 02. 2024

Branislav, syn knihvazača Imricha a Karolíny, mal 5 sestier a 3 bratov. Studoval gymnázium v Novom Sade a medicínu v Budapešti a Bratislave. Bojoval v 1. svetovej vojne, bol ranený a padol do ruského zajatia. Po návrate pracoval v armáde a ako pracovník a funkcionár obecnej správy v Bratislave-Petržalke. Zároveň sa výrazne angažoval aj v spolkovej organizácii Sdruženie slov. legionárov. Aktívne sa zapojil do SNP a odboja. Po II. sv. vojne bol povýšený na plukovníka. Po komunistickom prevrate bol preložený do výslužby a politicky perzekvovaný. Vrátil sa k civilnému životu, ale bol vystavený represiám. Nakoniec sa mohol vrátiť do Martina, kde strávil zvyšok života ako dôchodca a odbojár.

Syn kníhviazača Imricha (1847–1928) a Karolíny, rod. Čechovej (1856–1931). Mal 5 sestier a 3 bratov. Man- želka Mária Janovna, rod. Freibergová (1899) pôvodom Estónka, dcéra Lýdia, vyd. Martáková (1921).

V rokoch 1905–1913 študoval na 8-ročnom gymnáziu s vyuč. reč. srb. v Novom Sade a v rokoch 1913–1914 absolvoval dva semestre medicíny na Lekárskej fakulte buda- peštianskej Univerzity. V rokoch 1925–1928 pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré nedokončil.

26. 10. 1914 sa ako jednoročný dobrovoľník – medik prezentoval v 16. honvédského pluku v Banskej Bystrici. Najskôr do konca decembra 1914 absolvoval zákl. voj. výcvik v nahr. práp. kmeňového pluku a od 1. 1. do 10. 5. 1915 bol, ako ošetrovateľ, pridelený do voj. pozorovacieho ústavu v Banskej Bystrici. 15. 4. 1915 povýšený na des. medika,

9. 5. na čat. medika a zároveň zaradený do pochodovej roty 16. honvédského pluku, s ktorou bol 11. 5. v rámci X. pochodového práp. pluku odvelený na ruský front. Ako zdrav. poddôstojníka ho vo funkcii ošetrovateľa pridelili do práp. obväziska 16. hon- védského pluku, ktorý v čase Gorlickej ofenzívy bol podriadený veleniu 11. nem. ar- mády. 1. 6. 1915 bol povýšený na kad.asp. zdravotní služby a 20. 12. na kadeta. Od 24. 12. 1915 do konca januára 1916 pôsobil vo funkcii zástupcu práp. lekára pri XVI. pochodovom práp. 16. honvédskeho pluku a zároveň bol funkčne zadelený aj do 309. honvédskeho pluku 1. 2. 1916 povýšený na práporčíka zdrav. služby. V priebehu Bru- silovovej ofenzívy vykonával zdrav. službu opätovne na práp. obväzisku a 13. 6. 1916 sa pri Kujdanówe na rieke Strypa dostal do ruského zajatia. V ruských zajat táboroch Birjuč, Nižnedevick, a napokon Bobrov vo Voronežskej gubernii strávil viac ako rok.

V červenci 1917 dobrovoľne vstúpil do čs. légií v Rusku a bol v hodnosti ppor. zaradený do 7. čs. strel. pluku Tatranského v Berezani a 8. 7. ustanovený za mladšieho dôstojní- ka 1. roty. V 7. čs. strel. pl. slúžil do októbra 1918, kde absolvoval údernogranátnicky kurz a postupne vystriedal funkcie mladšieho dôstojníka 6., 7., 12. roty a vel. 11. roty, s ktorou sa od konca augusta do začiatku októbra 1918 zúčastnil bojov proti sov. boľ- ševikom v Zabajkalsku. 4. 10. 1918 bol odkomandovaný do Čs. tábora pre Slovákov v Irkutsku. 5. 12. 1918 menovaný na por., s účinnosťou od 28. 11. 1918. Od decembra 1918 do konca januára 1919 zastával funkciu vel. III. práp. a od februára do začiatku júla 1919 bol. vel. poddôstojnickej školy a kurzov Čs. tábora pre Slovákov. 8. 7. 1919 bol preložený do 12. čs. strel. pluku a ustanovený za vel. 8. roty, s ktorou sa zúčastnil ochrannej služby na sibírskej magistrále od Krasnojarska po Filimovo. 19. 10. 1919 bol povýšený na kpt. radovej služby, s účinnosťou od 1. 5. 1919. Od decembra 1919 do mája 1920 sa podieľal na obrane 3. čs. strel. div., ktorá tvorila zadný voj (ariergard) evakuovaných čs. jednotiek zo Sibíri cez Vladivostok. Do vlasti sa vrátil v rámci 33. lodného transportu čs. légie z Ruska 14. 9. 1920.

Po absolvovaní repatriačnej dovolenky, od 24. 9. do 25. 10. 1920, sa rozhodol naďalej zotrvať v čs. brannej moci a vrátil sa do svojho kmeňového p. pl. 12 M. R. Štefánika v Komárne. Najskôr bol pridelený do výcviku nováčikov, v roku 1922 sa zúčastnil plukového ekvitačného kurzu a od 6. 8. 1923 do 25. 2. 1924 velil jeho 9. poľ. rote. Medzitým bol 8. 1. 1921 prevzatý do čs. armády, ako dôstojnik z povolania a 30. 12. 1922 menovaný na škpt.pech., s účinnosťou od 1. 7. 1920. Od 21. 5. do 5. 8. 1923 absolvoval informačný kurz pre dôstojníky – vel. rôt. v Miloviciach. 26. 2. 1924 bol ako konceptný dôstojník premiestnený do 2. sprav. oddel. št. ZVV Bratislava. V marci 1925 si podal žiadosť o preloženie do zálohy, ktorej k 31. 5. 1925 vyhoveli. 31. 12. 1934 preložený do II. zálohy. V rokoch 1926–1928, a tiež 1932–1937 bol pracovníkom a funkcionárom obecnej správy v Bratislave-Petržalke a zároveň sa výrazne angažoval aj v spolkovej organizácii Sdruženie slov. legionárov. Od roku 1929 do roku 1932 sa z rodinných dôvodov presťahoval do rodného Tisovca, kde hospodáril na rodinnom majetku. Od 1. 1. 1937 až do rozbitia ČSR, v polovici marca 1939, pracoval ako poho- tovostný referent v slov. divízii Čs. červeného kríža v Turčianskom Sv. Martine.

Po vzniku Slovenského štátu bol 19. 3. 1939 v hodnosti škpt.pech. povolaný do činnej služby v slov. brannej moci a ustanovený za velitela I. práp. hor. p. pl. 1 v Turčianskom Sv. Martine. 17. 5. 1939 povýšený na mjr.pech. a 21. 5. premiestnený na MNO – HVV v Bratislave, kde v rámci Inšpektorátu brannej moci bol poverený záležitosťami Červeného kríža, CPO a chemického a zdravotného výcviku. Od 15. 11. 1939 do 15. 1. 1941 vel. III. práp. p. pl. 6 v Ružomberku. V polovici januára 1941 bol premiestnený do Západnej pracovnej skupiny Pracovného zboru MNO v Turčianskom Sv. Martine a zároveň určený za jej veliteľa-správcu. 1. 1. 1942 povýšený na pplk. pech. Od 24. 8. do 30. 12. 1942 sa zúčastnil ťaženia slov. armády na vých. fronte. V rámci RD velil poľnému pracovnému práp., najskôr v Amvrosijevke a po jeho presune, v Mariupoli na pobreží Azovského mora. 1. 10. 1943 ho preložili do výslužby. 16. 8. 1944 bol slov. voj. správou opätovne povolaný do služby a zaradený ako veliteľ CPO na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici.

Od roku 1943 sa B. Manica aktivizoval v rámci martinskej občianskej odbojovej skupiny býv. soc. demokratov. V auguste 1944 sprostredkoval rokovania medzi pplk. gšt. Jánom Golianom a sov. partizán. veliteľmi. Po vypuknutí SNP pôsobil najskôr ako referent pre veci partizánske na vel. 1. čs. armády na Slovensku. Od 18. 9. do 6. 10. 1944 vykonával funkciu prvého zástupcu vel. HŠPO Karola Šmidkeho. Následne prevzal v HŠPO post zástupcu pre mat. a finančnú oblasť. V septembri 1944 bol účastníkom na rokovaniach Rady na obranu Slovenska. V druhej polovici októbra 1944 dostal rozkaz zabezpečiť HŠPO na prechod do hôr. 26. 10. 1944 odišiel z Banskej Bystrice, najskôr do Hornej Tureckej a odtiaľ na Donovaly. Do polovice novembra 1944 pôsobil v slov. horách na HŠPH v Československu, ako splnomocnenec s pôsobnosťou pre Gemer a Malohont, a spolupracoval s viacerými partizán. odd. a brig. na str. Slovensku. Potom sa v civilnom preoblečení striedavo ukrýval v Tisovci, Klenovci, Kokave nad Rimavicou a v Hnúšti-Likieri a na konci januára 1945 sa v priestore Bujakova na Horehroní stretol s jednotkami oslobodzujúcej rum. armády. Od apríla 1945 sa stal v Poprade príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a po oslobodení dôstojníkom čs. armády.

Jeho voj. kariéra bola od roku 1944 podmienená výrazným príklonom ku komunistickému hnutiu. 1. 8. 1945 povýšený na plk.pech. Od 1. 1. 1946 do 30. 7. 1949 zastával funkciu náčelníka osvety a výchovy VO 4 v Bratislave. 1. 4. 1948 povýšený na brig. gen. V čase komunistického februárového prevratu 1948 v Československu patril do skupiny plk.just. Antona Rašlu. Jeho úloha spočívala v dohliadaní na to, aby žiadny veliteľ so svojou jednotkou ozbrojene nevystúpil voči nastoľujúcej sa komunistickej moci v štáte. Napokon však bol k 1. 8. 1949 definitívne preložený do výslužby, so zaradením do kmeňového počtu VO 4 v Bratislave.

Usadil sa v Martine, kde sa angažoval vo viacerých regionálnych centrách spoločensko-politických organizácií a v roku 1950 sa stal predsedom tamojšieho Okresného akčného výboru Národného frontu. Roku 1952 ho Okresný výbor KSS v Martine, na základe nepravdivých a vykonštruovaných obvinení, pozbavil všetkých funkcií.

Bol donútený vysťahovať sa z Martina a usadiť v obci Horný Turček pri Kremnici, kde s podlomeným zdravím prežil ďalších šesť rokov svojho života. Po čiastočnom uvoľnení pomerov v Československu sa mohol vrátiť do Martina, žiť životom dôchodcu – odbojára a sporadicky sa venovať prekladom zo srbochorvátčiny a ruštiny či písaniu spomienok.

VYZNAMENÁNÍ:

• Československý vojnový kríž 1918 (1921);
• Československý řád Sokola s meči (1921);
• Českoslo- venská revolučná medaila;
• Československá medaila Víťazstvo;
• československá vojenská medaila za zásluhy 2. st. (7. 7. 1945);
• Rad Slovenského národného popvstania I. tr. (1946);
• Orden Parti-zanskoj zvezdy;
• Rad Červenej hviezdy (1964, 1969);
• Orden Otečestvennoj vojny II. st. (1969);
• Rad Víťazného februára (1973);
• Zaslúžilý bojovník proti fašizmu (1974);

Zdroj článku s odkazem zde| Vybírejte z vybavení třeba: