Od Off

Vojenské písomníctvo medzivojnového Československa a jeho kontrola

Vojenské písomníctvo medzivojnového Československa a jeho kontrola

10. 05. 2024

Napriek známemu výroku, že vojna je príliš dôležitá téma na to, aby bola ponechaná generálom (a obecne vojakom), až do druhej polovice 20. storočia to boli hlavne dôstojníci, ktorí mali dominantné postavenie pri tvorbe spisov venujúcich sa vojenskej problematike. Otázky organizácie brannej moci, vojenského umenia, ale aj výzbroje, ponaučení z minulosti alebo stavovských záujmov boli objektami živých diskusií.  Už v 19. storočí viedli zmeny vo vedení vojen, ako aj profesionalizácia dôstojníckych zborov k vzniku odborných žurnálov venujúcich sa vojenstvu ako vede. Dramatické zmeny po skúsenosti totálneho konfliktu v rokoch 1914-1918, ako aj obdobie priameho ohrozenia republiky od roku 1933 rozšírili okruh tém o problémy brannej pripravenosti, brannej propagandy, spoločenskej mobilizácie a civilnej obrany.

V novovzniknutom Československu sa vynorila potreba vytvoriť podmienky, ako aj nástroje kontroly nad produkciou poznania o vojenských záležitostiach. Táto forma poznania je dôležitá pre každý štát, držiaci spoločenský monopol nad legitímnym použitím násilia, a nebolo to inak ani v v 1. ČSR. Vojenská správa monitorovala tlač a publikácie píšuce o ozbrojených silách prostredníctvom zvlášť určených dôstojníkov a v prípade vojenských osôb vykonávala aj kontrolu nad tým, čo môže byť publikované. Špeciálnu cenzúru uplatňovala len zriedkavo, keďže si sama uvedomovala jej možnú kontraproduktívnosť.

Existovala de facto dvojitá kontrola: v prvom rade sa aktívny dôstojník mohol stať terčom kárneho konania z dôvodu poškodenia „dobrého mena armády,“ a neformálne mu hrozili sankcie na útvare (až po preloženie, čo bola hrozba obzvlášť efektívna pre gážistov slúžiacich v Prahe a aktívnych napr. v centrálnych orgánoch Svazu československého důstojnictva). Šlo však o výnimočné kroky, každodennú kontrolu publikačnej činnosti, popri politickej, spolkovej a ďalšej, zboru upravoval služobný predpis, konkrétne Služební předpis A-I-1, §53 oddiel 416. 

„c) Vlastní literární práce příslušníků branné moci v činné službě potřebují k předchozího schválení vojenských úřadů jen tehdy, jsou-li rázu vojenského nebo dotýkají-li se vojenství. Takové práce třeba předložiti ministerstvu národní obrany, které rozhodne, mohu-li býti publikovány.“ Tieto koncepty, spolu s vyjadrením vojenskej správy je možné nájsť vo fondoch Vojenského historického archivu na Ruzyni napr. vo fondoch MNO Prezídium, aj keď podľa úsudku archivárov sa podľa všetkého nezachovali zďaleka všetky. Ich absencia tiež ponúka otázku, či sa predpis vždy dôsledne dodržiaval. Sú však zaujímavou sondou do praxe dobového vojenského písomníctva, aké texty a prečo sa publikovali a aké výhrady k nim vojenská správa mohla mať. 

Další Čtení :  Březen 1945 – vznik třetího tankového praporu Čs. samostatné obrněné brigády

Schvaľovanie príspevkov jednotlivo nebolo vždy tou najefektívnejšou formou kontroly vojenského poznania a myslel na to hneď nasledovný bod Služebního předpisu A-I-1, §53 oddiel 416. „d) Ministerstvo národní obrany určuje, v kterých listech vojenských, redigovaných osobami výslovně jmenovanými, mohou vojenské osoby otiskovati časové příspěvky rázu vojenského, aniž potřebují žádati jednotlivé o souhlas k uveřejnění. Taková výjimka bude učiněna jen u listů, které si v diskusi o platných předpisech a názorech vedou věcně a zachovávají vědeckou úroveň a jejichž případná kritika směruje zřejmě k zdokonalení branné moci státu.“

Povolené či priam doporučené listy boli uverejňované vo Věstníku (neskôr Věcném věstníku) čs. ministerstva národní obrany. Patrilo medzi ne ako prvé Bratrství, neskôr premenované na Naše vojsko, oficiálny týždenník Ministerstva národní obrany cielený hlavne na vojakov československej armády, zameraný na informovanie, ale aj vzdelávanie a propagandu brannej moci medzi slúžiacimi vojakmi. Pre pozitívne pôsobenie na radových vojakov, tentoraz prostredníctvom ich (obzvlášť ale nielen osvetových) dôstojníkov bol medzi výnimky zaradený aj časopis Vojenská výchova, ktorý sa venoval metodike výcviku a výchovy.

Rovnako bolo umožnené publikovať bez predbežne kontroly vo Vojenských rozhledech, vojensko-vedeckom časopise publikovaného Vojenským ústavem vědeckým (napriek názvu spolkom úzko prepojeným s brannou mocou). Rozhledy mali za cieľ pestovať a rozširovať znalosti vojenstva ako vedy medzi dôstojníckym zborom a v širšej kategorizácii patria medzi ukážkový „profesijný žurnál.“ Obdobnú pozíciu a výnimku mali aj publikácie Vojenských zdravotnických listů, špecializujúcich sa na problematiku vojenského lekárstva a veterinárstva, tiež priamo vydávaný MNO.

Je zaujímavé sa pozrieť na periodiká, ktoré explicitne vo věstníku povolené nie sú. Profesijný žurnál Vojensko-technické zprávy vydávané Vojenským technickým ústavem (neskôr Vojenským technickým a leteckým ústavem) boli publikáciou vojenskej inštitúcie a jednotlivých odborov MNO. Podobná absencia sa dá vysledovať aj u Vojenských intendačních rozhledů vydávaných (neskôr Vysokou) Vojenskou intendační školou, aj keď tie priamo poskytovali priestor na publikovanie odborných článkov, takže je pravdepodobnejší limit dodržiavania predpisu. Rovnako chýba očakávané povolenie výnimky pre publikácie Zprávy Vojenského archivu a musea RČS a neskôr Památníkem osvobození vydávaného Vojensko-historického sborníku.

Naopak pochopiteľná je absencia Důstojnických listůHlasu národní obrany. Šlo o periodiká Svazu československých důstojnictva a Svazu československých rotmistrů, ktorých vzťah k vojenskej správe bol problematickejší, než by jednotlivé strany rady propagovali. Aj keď sa na ich stránkach riešili problematiky vojenskej vedy a brannosti v širšom slova zmysle, šlo o listy stavovské, ktoré sa niekedy s oficiálnymi štruktúrami aspoň nepriamo potýkali. Fondy Prezídia MNO nám naopak ukazujú, že Důstojnické listy a obzvlášť bojovnejšie naladenými rotmajstrami vydávaný Hlas národní obrany bol objektom predbežnej cenzúry a kontroly priamo zo strany brannej moci. Je preto zaujímavé, že časopis Naše záloha, vydávaná pokusom o vytvorenie jednotnej veteránskej, ne-gážistickej organizácie v 30. rokoch, a to Svazem čs. bojovníků za světové války a příslušníků čs. armády v záloze, bola z pôsobnosti predpisu vyňatá. Stalo sa to však až na začiatku roku 1939…

Další Čtení :  Plán výstavby vojenských letišť na dálniční a silniční síti v ČSSR

Armáda si vždy uvedomovala nutnosť vojenského písomníctva a vojenskej publicistiky. Okrem vyššie spomínaných periodík podporovala hlavne prostredníctvom spolkov, ako bol Vojenský ústav vědecký, alebo Svaz československého důstojnictva aj vydávanie knižných publikácií propagujúcich vojenstvo a brannosť. VÚV po svojej reorganizácii v roku 1936 vytvoril Klub spisovatelů a Klub československých vojenských redaktorů, ktorí mali organizovať spoluprácu brannej moci s občianskou tlačou, ako aj novým médiom masovej komunikácie – rozhlasom.

Vojenské poznanie však bolo vždy pod kontrolou, obzvlášť ako ho produkovali profesionálni dôstojníci. Medzi tých najznámejších patril vojenský expert Poledního listu a Kurýru Rudolf Smetánka, ktorý však strávil väčšinu medzivojnového obdobia vo výslužbe a predpis o kontrole jeho textov sa ho netýkal. U pravdepodobne najslávnejšieho z dôstojníkov-spisovateľov, Emanuela Moravca, sa zas dá predpokladať, že svoje prvé texty v Přítomnosti a Lidových novinách publikoval pod pseudonymom Stanislav Yester práve pri snahe daný predpis čiastočne obísť.

Další Čtení :  Nové výzvy pro nové vedení resortu obrany

Periodiká spomínané v tomto texte sú dostupné na Digitální studovně Ministerstva obrany ČR https://digitalnistudovna.army.cz/

Michal Cáp 

Zdroj článku s odkazem zde| Vybírejte z vybavení třeba: